Prvý krát som sa s agility stretla už na základnej škole, keď som sem- tam zašla na cvičák u nás v Okoličnom ešte s mojou kokeršpanielkou Džani. Pamätám si matne ako sme ju na vodítku teperili cez skočku a jej nechápavý výraz hovoril za všetko. Neskôr som agility registrovala len pasívne. V tom čase sa im venovali moje dve spolužiačky - Sisa s NO Aresom a Janka s kóliou Bendou. Trénovali, chodili po pretekoch, riešili všetky tie psíčkarske záležitosti :)... 

S Maronom som zo začiatku vonkoncom nemala agilitné ambície. Keďže seter je poľovný pes, ako anglický stavač je predurčený na prácu v poli. V podvedomí som si pamätala príhody z pretekov od Sisi - že poľovné psy sú na parkúre ťažko zvládnuteľné a ťažšie sa s nimi pracuje, keďže ich prirodzenou vlastnosťou je záujem o všetky pachy, stopy, myšky a iné ;-). Výnimka ale potvrdzuje pravidlo a dnes viem, že správne vedenie, motivácia a nadšenie pre vec dokážu nemožné. Na parkúroch bežne vidieť krásne tešivé výkony bíglov, kokeršpanielov, jazvečíkov, vyžiel či wiemarov. Samozrejme tieto psy sú takými malými výnimkami vo svojom plemene. Nemôžme teda príliš vyčítať takému duričovi, aby nenuchal, nezdrhal za stopou - je to predsa jeho prirodzená vlastnosť, ktorá sa v ňom upevňovala stovky rokov. Nemali by sme po ňom zrazu chcieť aby mal očný kontakt ako border kólia, presnú poslušnosť ako nemecký ovčiak a rýchlosť ako dostihový chrt. Určite sa ale dá k tomu aspoň priblížiť v rámci jeho psychických a pohybových možností a predispozícií. Preto fandím všetkým majiteľom loveckých psov, ktorí sa venujú agility či iným športom. Rozširujú tak spektrum možností využitia daného plemena, ktoré bolo doposiaľ podceňované a aj preto to nemajú vždy ľahké. No keď na parkúre podajú krásny, sústredený výkon - je za tým obrovský kus práce a predpokladám, že títo ľudia mi dajú zapravdu :)