Írsky seter bol označovaný za sen umelca. Vo svete umenia, čo sa týka psov, sú setre považované za najkrajších zo všetkých psov. Ich žiarivá červená srsť, dlhé, jemné uši a majestátne držanie tela upúta pozornosť všade, kde sa tento pes objaví. Povaha írskeho setra je láskyplná, hravá. Nezávislosť, vysoká inteligencia, schopnosť vedieť milo potešiť, to je kúzlo rodinného spoločníka, ktorý môže behať vo výstavnom kruhu, a tiež obdivuhodne loviť v poli.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Írsky seter ako väčšina loveckých psov je starobylé plemeno.

Kdekoľvek írsky folklór ponúka veľa teórií o histórii írskeho setra. História zaznamenáva, že väčšina plemien stavačov sa vyvinula zo psa typu španiel, ktorý má svoj pôvod v Španielsku a bol pomenovaný podľa tejto krajiny. Odborníci zaoberajúci sa históriou plemien psov, našli odkazy na írskeho španiela v The Laws of Howell (Howellove zákony) v stredovekom foliante napísané v 11.storočí. Prvá správa o "settrovi" v literatúre sa objavila v roku 1570 v práci De Canibus Britannicis, evidované v roku 1576. Autor dr. Johannes Caius rozoberá rôzne typy psov a prvý sa zmieňuje o "settrovi" ako o psovi, ktorý zostáva "istý a tichý" pre vyhľadávanie vtákov, položí brucho na zem a tak sa plazí dopredu. Opísané Dr.Caia je potvrdené v publikácii z roku 1616 The Country Farmer, v ktorom spisovatelia Surflet a Markham popisujú ďalší druh zemných španielov, ktorí sa nazývajú setre."

 

 

 

Psy už dlho pred týmto obdobím boli používané vo dvojici so sokolom alebo so sieťami, do ktorých sa vtáky chytali. Pes mal najprv pátrať po zveri a po nájdení vtákov zdvihnúť ich do vzduchu. Lovec potom uvoľnil svojho sokola, ktorý mal vtáka zachytiť, zabiť ho a vrátiť sa k lovcovi.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Vtáčí psy boli vycvičení k lepšej spolupráci s lovcom. Akonáhle pes zacítil zver, mal zaujať pozíciu s prednou nohou zdvihnutou a "sedieť" smerom označujúcim polohu vtáka. Na povel mal padnúť na brucho a plaziť sa čo najbližšie ku zveri, následne mal lovec cez obidvoch, psa i vtáka, prehodiť sieť.

 

Chovateľské zvyky sa v tejto dobe odvíjali skôr podľa talentu psa, než podľa špecifickosti plemena alebo typu. Verilo sa ,že v 17.storočí boli španieli skrížení so španielskym stavačom a ďalšie časti predkov írskeho setra, a od 18. storočia boli uznaní ako "setter" (sediaci).V roku 1804 vo zväzku The Shooting Directory, napísané R.B. Thornhillem, je uvedené, že Íri sú obdarení červeným a bielym setrom, ktorý bol vychválený európskymi lovcami: "Nie je zem v Európe, ktorá sa môže chváliť lepšími setrami než Írsko".

Jedna z teórií uvádza, že írsky červený seter a írsky červenobiely seter na začiatku 17.storočia v Írsku existovali spolu. Ďalej naznačuje, že írsky seter vznikol krížením s írskym červeným španielom (lebo jeho keltský panovník menom Mulder Rhu)

Dr.Caius nám ponúka niečo iného. Podotýka, že veľká časť skynnes sú bieli, a sú poznačení nejakými škvrnami, sú obvykle červení, a okrem toho menej veľkí, čo možno ukazuje na to, že selektívny chov z bieločervených k prevládajúcim červenobielym bol v prúde už v 16.storočí.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Írsky červenobiely seter

 

Líniu červených setrov môžeme nájsť v írskej histórii už v roku 1770. Maurice Nugent O´Connor bol oddaný stúpenec jednofarebných červených setrov, aj keď stále choval červenobiele setre. Behom 30. rokov 19. storočia sir George Gore založil veľkú chovateľskú stanicu len z červených psov. Krížením s gordon setrom, známym teraz ako červenotrieslový seter, náhodou vyprodukoval čierne znakované alebo jednofarebné čierne setre, ktoré neboli tolerované, aj keď drobné biele znaky boli akceptované. Dokonca i dnes niekoľko čiernych chlpov na írskom červenom setrovi znamená diskvalifikáciu vo výstavnom kruhu.

Autor J. W. Walsh (ktorý písal pod pseudonymom Stonehengu) napísal: "Krvavo červená alebo sýto gaštanová či mahagónová farba je sfarbenie írskeho setra vysokej kvality. Toto sfarbenie nesmie byť zmiešané s červenou. I pri podrobnom skúmaní nesmie mať čierne odtiene alebo vlny, menej čiernych chlpov na ušiach alebo z profilu". Walshove komentáre prepožičali dôveryhodnosť príležitostným sporným teóriám o prekríženie gordon setra v pôvode írskeho setra.

V priebehu 18.storočia niekoľko vynikajúcich írskych chovateľov vyvinulo svoje vlastné rady setrov a mnohí zaznamenali detaily chovu. Markíz z Waterfordu, lordi Dillon a Clancarty, sir Georg Gore a vojvoda Lismore a ďalší, sa pýšili svojimi vlastnými líniami írskych setrov. Koncom 18. storočia v chove prevládali celočervené setre nad červenobielymi a bolo očividnejšie, že tento chovateľský výber bol pre čisté sfarbenie. Aj keď írsky seter bol stále používaný predovšetkým ako pracovný lovecký pes, krása tohto pekného a impozantného červeného psa dala chovateľom a majiteľom podnet k predvedeniu ich psov na výstavách.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

V roku 1859 bola v Newcastle-upon-Tyle prvá výstava pre setre a pointre. Chovatelia sa rýchle nechali zlákať touto skvelou výstavou a príležitosťou predviesť svojich roztomilých psov. Pretože v tejto dobe ešte nebol prijatý štandard pre žiadne plemeno, boli veľké rozdiely v plemenách typu i výrazu. Bolo to štvrť storočia predtým, než bol koncipovaný plemenný štandard pre chovateľa a vystavovateľa.

Prvý červený írsky seter označovaný za výstavnú hviezdu bol pes menom Bob vo vlastníctve majora Hutchinsona, ktorý získal prvý cenu na výstave všetkých plemien v Birminghame v Anglicku v roku 1860.V tejto dobe existovalo veľa rozdielov v posudzovaní červeného írskeho setra. Ako prvý významný výstavný červený írsky seter bol Bob nesporný krycí pes a jeho vplyv bol na výstavách vidieť ešte po veľa rokov. Bol dedkom veľmi slávneho pracovného psa Plunketa z chovu referenta Róberta O´Callaghana a z majetku reverenda J.Cumminga Macdona, ktorý bol jedným zo zakladateľov Kennel Clubu v roku 1873. Plunket bol tiež brat psa menom Rover, opísaného Stonehengem v jeho knižke Dogs in the British Islands ( Psy na britských ostrovoch) ako ilustrácia ideálneho írskeho setra. Roverova matka bola Grouse z chovu Macdona, dcéra Boba, z čoho je zrejmé, že Bob mal dvojnásobný vplyv na kvalitu plemena tej doby.

Plunket bol tiež úspešný vo výstavnom kruhu a bol potom predaný pánu R. L. Purcelu Llewellinovi za 100 guneí. Llewellin sa najviac preslávil vytvorením slávneho namáhavého Llewellinova poľného závodu anglických setrov a niet divu, že Plunket bol čiastočne zodpovedný za kvalitu týchto psov. Llewellin potom predal Plunketa na vývoz do Ameriky za toľkú neslýchanú cenu celých 100 libier.

Ďalšieho veľmi významného výstavného psa, šampióna Palmerstona, vlastnil pán Cecil Moore z Omaghu v Tyrone, ktorý bol zástancom pracovných loveckých psov. Aj keď Palmerstonovi chýbali fyzické vlastnosti vyžadované pre dôkladnú prácu v poli, jeho telesné znaky ho predurčili pre výstavnú kariéru. Povesť hovorí, že pán Moore chcel Palmerstona utopiť práve pre nedostatok potenciálu k práci v poli, ale jeho priateľ T. M. Hilliard psa zachránil, keď vyhlásil, že psa predvedie na výstave. Pán Moore súhlasil a Palmerstonova nová kariéra odštartovala.

Palmerstonn mal, na rozdiel od väčšiny ďalších setrov tej doby, ktorí mali širšiu lebku a líca, štíhly až chudý krk s dlhou, úzkou hlavou. Napriek tomu ,že už mal päť rokov, presadil sa ako výstavný pes a stal sa široko používaným plemenníkom. Jeho štíhlosť spoločne so slávnou bielou škvrnkou, známou ako Palmerstonový plamienok, ktorý zdobil jeho čelo, sa za chvíľu stal obchodnou značkou plemena. Keď Palmerston v roku 1880 zomrel, Hillardov syn bol riaditeľom svetového hotela Waldfor Astoria v New Yorku. Hilliard jr. nechal Palmerstonovu hlavu vypreparovať a umiestnil ju v hoteli, kde zostala do roku 1918, kde bola venovaná Irish Setter Club of Amrica.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Champion Kerry Palmerston

 

V roku 1882 bol ustanovený Irish Setter Club. Dňa 29. marca 1886 členovia schválili štandard pre írskeho setra, založený na stupnici bodov pre hodnotenie hlavy, trupu, osrstenia a vzhľadu. Aj keď táto bodová stupnica bola v neskorších rokoch odmietnutá, štandard podstúpil len menšie zmeny a je dodnes stále zachovaný.

Bez ohľadu na znovuzrodenú obľubu setrov ako výstavných psov chovatelia stále chceli skúsiť pracovnú schopnosť svojich psov pri závodoch. Írsky seter stále preukazuje, že je hodnotný lovecký pes a najposlušnejší v poli, aj keď veľa lovcov stále tvrdilo, že plemeno bolo svojhlavé a tvrdohlavé a že tmavočervená srsť bola na poli zle vidieť.

Prvý poľný závod bol usporiadaný v roku 1865. Prvý írsky seter, ktorý v takom závode vyhral, bol Plunket reverenda Macdona, už vo veku dvoch rokov získal v máji 1870 druhé miesto na Shrewburských závodoch. Potom, čo bol Plunket vyvezený do Spojených štátov, sa stal najobľúbenejším otcom. Jeho americkí potomkovia boli rovnakej kvality a výborní v poli ako aj na výstavách.

Rovnako ako u väčšiny ostatných plemien psov i obľuba pracovného psa írskeho setra prudko poklesla vinou prvej svetovej vojny. Niekoľko prominentných chovateľských staníc zameraných na exteriér bolo schopných víťazne obstáť a začalo mať vplyv na plemeno začiatkom 20. storočia.

Chovateľská stanica Rhoela v majetku pani Ingle Ball Beplerovej bola založená na začiatku devätnástych rokov 19. storočia. Ich tri zakladateľské feny pochádzali z už zmieňovaného š. Palmerstona, krycieho psa, jeho stopy môžeme spätne nájsť takmer vo všetkých rodokmeňoch írskeho setra.

Pani Beplerová odchovala niekoľko dôležitých výstavných psov vrátane Rhu Clancarta, otca š. Tobyho Rheola, ktorý bol dedkom významného výstavného šampióna Bryna Rheola. Bryn dvakrát pokryl Mallie Rheola a z toho spojenia vyšlo veľa víťazov a špičkových šteniat. Bohužiaľ tieto spôsoby chovu pravdepodobne tiež prispeli k rozšíreniu génu progresívnej atrofie sietnice (PRA) medzi írskymi setrami. PRA je pomerne rozšírená dedičná choroba očí tohoto plemena.

Pravdepodobne najlepším psom pani Beplerovej bola š. Norna pochádzajúca zo š. Didona Rheola a Barneye Loc Garmain, ktorá behom svojej kariéry vyhrala 18 Callenge Certifikátu (CC) a 40 rokov túto špičkovú fenu žiadna iná neprekonala. Porodila taktiež sedem víťazov CC.

Koncom dvadsiatych rokov 20. storočia pani Beplerová napísala knihu o svojom vyvolenom plemene, ktorá obsahuje mená a fotografie najmenej osem generácií jej vlastných odchovov od roku 1898 po š. Brydonu Rheola z roku 1928. Vo svojom spise ponúka teóriu o troch farebných variantoch plemena uvádzajúcich, že jednofarebný červený seter bol obvykle v severnom Írsku, červený a biely prevládal na západe a juhu Írska a škvrnitá varianta s bielymi kúskami (niekedy sa hovorilo "po krupobití") bola pôvodná na západnom pobreží Írska. Veľmi úspešná chovateľka pani Beplerová bola rozhodnutá uspieť so svojou líniou írskych setrov. V roku 1908 spolu s niekoľkými ďalšími zapálenými chovateľmi rozbila údaje konkurenčného Dublin Irish Setter Clubu, v Anglicku vytvorila Irish Setter Association a bola menovaná tajomníkom klubu. Táto nová organizácia sa hneď zamerala na pôvodné írske plemená a obmedzila výhody členov trvale žijúcich v Anglicku, Walese a v Škótsku.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Prvý írsky seter, ktorý dosiahol postavenie hviezdy, bola š. Strabane Sally Judd´s, ktorá vyhrala skupinu loveckých psov na prestížnej Cruftovej výstave v roku 1908. Od tridsiatych rokov 20.storočia bol nádherný gaštanovo červený seter takmer bez námietok pevne ustanovený ako plemeno v krásnom svete psov.

Ďalšia plemenná víťazka bola Tuiteová š. Portia of Rua Astley´s taktiež šampiónka poľných závodov, ktorá nielen vyhrala skupinu loveckých psov v roku 1981, ale tiež sa stala prvým írskym setrom, ktorý si nárokoval najväčší titul, Best in Show (Najlepší na výstave).O dva roky neskôr Levický výstavný šampión Fergus Carriecas vyhral skupinu a získal titul Reserve Best in Show.

O vynikajúcej kvalite írskeho setra, jeho hereckom nadaní a kráse najlepšie vypovedá fakt, že behom 90-tych rokov 20. storočia ďalšie tri írske setre získali vrcholné ceny na Cruftovej výstave. V roku 1993 výstavná šampiónka Debonair Danaway Jackie Lorrimerovej dostala vyznamenanie od rozhodcu Toma Hornera. V roku 1995 bol opäť M. Georgom Downom ocenený výstavným šampiónom Chicago Bear Starchelle Rachel Shawové titulom Best in Show. Nakoniec v roku 1999 výstavný šampión Intrepid Caspians vyhral túto vrcholnú cenu pre majiteľku Jackie Lorrimerovú a chovateľov pána a pani Oakleyových.

Ako u všetkých plemien, ktoré na svojej vlastnej koži zažili výrazný rast popularity, i u írskeho setra sa behom tohoto obdobia vyvinuli niektoré zdravotné problémy. V 30. rokoch 20. storočia sa u niekoľkých prominentných krvných línií írskych setrov začala objavovať progresívna atrofia sietnice. Ako stále viacej pribúdalo postihnutých psov, začalo sa intenzívnejšie pátrať po príčinách tejto choroby. Po roku 1940 bolo dokázané, že PRA je určite dedičná, a že by mohla viesť k čiastočnej alebo úplnej slepote.

Neskôr prieskum v rodokmeňoch postihnutých psov zistil, že veľa psov z chovateľskej stanice Rheola pani Beplerovej boli prenášači génu náchylnosti k PRA a vinou ich častejšieho krytia a obľuby chovateľských programoch bolo postihnutých veľa krvných línií. Bola smutná skutočnosť, že v chove sa pri pokusoch o produkciu víťazných psov využívali dokonca i slepé zvieratá. Našťastie žiadny z týchto psov sa už neobjavuje v súčasnom psom živote.

Po roku 1945 dosiahol problém také rozmery, že Kennel Club stanovil, že žiadny írsky seter nemohol byť zapísaný alebo prevedený bez podpísaného prehlásenia potvrdzujúceho, že žiadny z rodičov alebo prarodičov nebol aktívne postihnutý touto chorobou PRA a môže sa využiť v chove.

Pán Rasbridge, tajomník Irish Setter Association, tak zostavil plán vyžadujúci test chovných jedincov k rozpoznaniu prenášačov a zdravých zvierat. Taký návrh sa samozrejme nestretol s pochopením hlavných chovateľov tohoto desaťročia. Keď boli vyradené postihnuté šteňatá, plemeno bolo pripravené o veľa šampiónov a ďalších slávnych írskych setrov, ktorí boli vyťažení v chove, keď pri teste neuspeli. Najdôležitejší aktívny pokus o záchranu plemena spočíva v tom, že svedomití chovatelia írskych setrov v testovaní párov pokračovali a vyčistili svoje chovy. Ďalších desať rokov strávili prebudovaním krvnej línie írskych setrov a chovateľských staníc. Ich snaha potom priniesla niekoľko uplynulých psov, ktorí plemeno výrazne ozdravili a z genetickej choroby ho takmer uzdravili.

 

 

 

 

Zdroj:

Fortuna Print 
Írsky setr

Margaret Williamsová